Janko a jeho Macko

29. listopadu 2009 v 21:43 |  Vianočné príbehy
Svätý Peter, opásaný modrým atlasovým pásom so zlatými kľúčmi, stojí v plnej svätožiare na prahu polootvorenej predsiene Neba. Rukou si zastiera oči a díva sa na snehobielu cestu, po ktorej prichádzajú duše svätcov. Pretože však práve nikto neprichádzal, vošiel do brány, zavrel dvere a posadil sa na myšlienkový mráčik. Oprel hlavu o lakeť a ťažkú, drahocennú knihu "Zákonník nebeský" a zadriemal.
Snívalo sa mu o veciach pozemských; o sieťach plných rýb na Genezaretskom jazere, o rímskych cisároch, ktorí dali ukrižovať dobrých kresťanov, o utrpení mučeníkov, o kikiríkajúcich kohútoch, o ktorých sníval aj za živa, že pocítil akýsi šramot vo svojom srdci - až sa z toho zobudil. Ale čo to? Šramot sa ozýval nie v jeho srdci, ale odinakiaľ zvonku - ach - áno! - to niekto škrabal na dvere!
Haló, kto tam? - volá svätý Peter.
To som ja, Janko.
Zaklop klopadlom a neškrab na dvere! - rozkazuje svätý Peter.
Klopadlo visí privysoko, svätý Peter nedosiahnem ho.
A či nie je tam lavička? Vystúp si na ňu! Za chvíľku potom sa ozvalo: "Buch! buch! buch!" To zlaté klopadlo dopadlo rúčkou Jankovou na bránu. Svätý Peter sa zdvihol, otvoril, a vidí proti sebe stáť maličkého kučeravca, ktorý mu siahal len po kolená - v nočnom úbore. V ľavej ruke držal jednu z tých známych detských hračiek - malého hnedého medvedíka, ktorého obyčajne volajú Mackom.
Svätý Peter si však Macka nepovšimol, videl len malého kučeráka s dvoma veľkými očami, plnými obdivu:
Poď - povedal mu a uviedol ho do svojho malého domčeka, aký mávajú vrátnici. Potom sa svätec zohnul a prezeral si Janka z výšky. Ten hľadel zasa na neho hore.
Ty si Janko?
Áno, ja idem do neba!
To je dobre! - povedal svätý Peter a zohnul sa ešte viac, aby sa mohol hlbšie zadívať Jankovi do očí.
Prečo mi tak prísne pozeráte do očí? - opýtal sa Janko.
Aby som videl, či si pokrstený! - povedal svätý Peter a postavil sa potom rovno i vyhlásil znalecky, ako lekár alebo učiteľ, zbehlý vo svojom odbore:
Oči sú zrkadlo duše.
Náhle však spozoroval medvedíka v Jankovej ruke.
Čo je to?
To je Macko! - odpovedal Janko, zadivený otázkou svätého Petra.
A ty prinášaš do neba takúto vec?
On nikomu nič neurobí, veď nie je živý - vysvetľuje Janko.
Áno, ale to nejde! To nesmie byť - Svätec si pohladil dlhú bradu a zamyslel sa tak vážne, že hlboká vráska sa mu objavila na čele:
Medveďa do neba! Medveďa! Kto to kedy počul!
Janko sa znepokojil. Ale náhle dostal niečo, čo menujeme dobrou myšlienkou. Naraz zvolal:
To je darček od svätého Mikuláša!
Svätý Peter však trval na svojom:
Nemožno! Nemožno!
Na to mu Janko detsky povedal:
Čo, nie je dovolené deťom, ktoré zomrú, priniesť si do neba so sebou aj hračky, svätý Peter,
Ach, dieťatko, čo ti to na myseľ prichodí? odporuje svätý Peter. Na to sa obaja odmlčali. Janko si položil prstík na ústa, ako to vždy robil i za svojho pozemského života. Svätý Peter hladil ďalej svoju bielu bradu, ako by z nej chcel vytiahnuť rozriešenie tejto ťažkej otázky. A chlpatý Macko so svojou zvieracou, hlúpo sa usmievajúcou tvárou, bol medzi oboma ako hlupáčik, ktorý si neuvedomuje, aké vzrušenie zapríčinil.
Nemôžem nič robiť! - povedal svätý Peter. Podľa formálneho predpisu nebeského zákonníka majú byť uvedení do neba len svätí! A Macko nie je svätý!
Ale môj Macko je múdry - nariekal smutne Janko.
Nehovorím, že nie je, ale je to predsa len zviera! - rozohňoval sa svätý Peter a znovu dohováral Jankovi: Čože si myslíš, že keby sem bol býval prišiel Ábel so svojou ovečkou a Tobiáš so svojím psíkom, že by boli bývali vpustení do neba? Čo si to len myslíš? - Potom rozhodne dodal: - Teraz alebo nikdy. Nemôžem si pomôcť. Zákon je zákon! - Potom roztiahol naširoko ruky a slávnostne povedal: Janko, čo je lepšie, odstrčiť zákonník alebo Macka?
Z tejto reči Janko veľa nerozumel - len začul, že je to odmietnutie Macka.
Ach, ach, môj drahý, malý Macko. Ako by som sa mohol s tebou rozlúčiť? Macinko, neplač, je ťa nedám! - A utieral si uslzené očká cípkom svojej nočnej košieľky.
Ale, ale! Čože by si pomysleli anjeli, keby tu počuli niekoho plakať? - durdil sa svätý Peter. Janko však plakal tým hlasnejšie, azda práve preto, aby ho anjeli počuli.
V tom sa otvorili dvere a na prahu stál veľký svätý biskup so snehobielou bradou, s vysokou, zlatými kvetmi ozdobenou mitrou a striebornou berlou.
Čo to tu počujem? - opýtal sa svätý biskup hlboký hlasom plným dobroty. Jankovo srdiečko poskočilo a plačlivo vykĺzlo z jeho ústočiek: Svätý Mikuláš? Áno, som Mikuláš! A ty si Janko, všakže? Veď ťa ja dobre poznám. Si priateľom Ferka, všakže? Ale Ferko nie je vždy dobrý. Nedávno vyplazil jazyk na sestru Moniku. Ale ty si bol vždy dobrý a múdry. Pred troma týždňami priniesol som ti na svoje meniny krásneho medvedíka a Ferkovi korbáč.
Tu je môj Macko! - vytasil sa Janko so svojou milou hračkou. Svätec ihneď poznal svoj darček a vyzdvihol zvieratko za uško:
Veď má už rozbitú nožičku! Ale nech, to nič nerobí. Som rád, že ťa nachádzam v nebi. Svätý Peter ich oboch prerušil:
Pomysli len, svätý Mikuláš, Janko si chce vziať do neba svojho medvedíka a nechce uveriť, že to nie je možné! Kdeže, hračku, do neba? - nie je pravda?
Svätý biskup prisvedčil mlčky kývnutím hlavy. Ale potom sa opýtal zhovievavým tónom: Musí sa ten zákon brať tak doslovne? Niet nijakých výnimiek alebo vysvetliviek?
Svätý Peter odcitoval zo zákonníka: Práve tak ako jedine veľkňazovi bolo dovolené vojsť do svätyne svätýň, tak len sväté veci je dovolené vziať do neba. A zavierajúc "Zákonník" dodal: - Myslím, že mučeníci prišli do neba s nástrojmi svojho umučenia, ale to je niečo celkom iné, to nie sú hračky! Ale ďalej! Keď pred 140 rokmi zaklopal na bránu neba jeden svätý farár z Campina so svojim breviárom pod pazuchou, ani ten nebol vpustený. V nebi nijaké breviáre! Páni farári áno, ale bez breviárov! Na tento posledný pádny dôkaz nenašiel ani svätý Mikuláš odpovede. Janko, hoci nerozumel celkom ničomu z tohto učeného rozhovoru, predsa cítil tragédiu svojej situácie a slzičky sa mu rinuli po nočnej košieľke i po barnavom kožúšku Macka. Detské slzičky dojímajú , - ale keď to trvá dlho, je to mrzutá vec. Tu svätý Peter prudko vstal, chytil Janka s jeho medvedíkom a vystrčil ho pred bránu, ktorá oddeľuje nebo od predsiene a nechal dvere odchýlené. Janko bol na chvíľku priamo oslepený zlatým oslepujúcim svetlom, plynúcim z nebeských siení. Konečne jasne rozoznal v diaľke trón a na ňom vo všetkej sláve sediaceho nášho Pána. Anjeli sa hemžili od trónu skoro až k nožičkám Jankovým a spievali: "Sláva! Sláva!" Janko si predstavil na chvíľku štedrovečernú jedáleň u "sestričiek", ale len na malú chvíľočku, lebo tu to bolo oveľa krásnejšie.
Svätý Peter sa ho opýtal:
Vidíš, aké je to tu krásne? Nie je to krásnejšie ako tvoj medveď? Janko prikývol, ale potom prosebným hlasom orodoval: Môžem si sem vziať aj Macka? To, to! - skríkol zúfale svätec a hlasne zavrel bránu. Teraz spustil Janko usedavý plač, že nebolo možné určiť prečo, či preto, že svätý Peter zavrel bránu, alebo azda že na neho vykríkol trochu neláskavo.
Keď budeš medzi anjelmi, čo si počneš, s medveďom, veď ho náš Pán uvidí! - naliehal znovu svätý Peter.
Budem ho držať za chrbtom! Cez celú večnosť? Á-á-no!
Teraz už bol svätý Peter u konca a hlboko si povzdychnul. Nemohol viac. Ale svätému Mikulášovi sa zdal byť príliš tvrdým a orodoval za Janka: Pozri ako plače, dovoľ mu vziať si medvedíka so sebou! To bolo, ako keď sa naleje oleja do ohňa. Janko, tušiac pomoc, plakal a nariekal ešte viac. Na slzy nemožno dať - povedal svätý Peter. Ale svätý Mikuláš krátko a vážne povedal: Náš Pán hľadel tiež na tvoje slzy, Peter! To bola neočakávaná rana do Petrovho srdca. Oba svätí stále proti sebe nehybne a mlčky si hľadeli do očí. Táto veta rozbila naraz Petrov odpor. Cítil to sám v sebe. Ale nechcel to priznať a preto zdanlivo nerozhodnutý povedal: Nechcem mať nič s celou vecou, ponechám tú vec jeho patrónovi, svätému Jánovi.
Svätý Mikuláš priviedol svätého Jána, ktorý sa usmial na Janka a povedal: Prečo by nebolo dieťaťu dovolené vziať si so sebou hračku do neba? Veď náš Pán povedal: "Nechajte maličkých prísť ku mne!" Svätý Ján vypočítaval svoje doklady na prstoch a teraz uvádzal už tretí: Či nehovorí Sväté písmo: "Povstaňte, dietky, a hrajte sa pred nami!" Ako by sa mohol hrať bez hračiek?
Je to pravda - podotkol svätý Mikuláš hlasne a svätý Peter len tichúčko. A po štvrté, to je môj hlavný dôkaz, koruna všetkého: V nebi je od dôb dvadsiateho storočia tisíc dietok, ktoré sa tam hrajú s hračkami. Hovoria nám to verše z hymnu neviniatok: "Buďte pozdravené, prostučké kvietky mučenícke, u stupňov hrajte si s palmou a korunami!" Áno, sú to neviniatka, ktoré boli, Peter, v nebi už pred tebou i predo mnou, i pred svätým Mikulášom!
Svätý Peter bol teda usvedčený, ale ako sa hovorí v administrácii, chcel byť "krytý" a preto sa zaisťoval: Ručíš mi za to svätý Ján, i ty svätý Mikuláš? Teda všetci traja? - Tak teda poď, Janko, a vy mi už odpustíte, ale to viete, moje predpisy, moje predpisy!
Otvorila sa brána nebeská a Janko vošiel do raja s oboma svätcami i so svojím milým medvedíkom Mackom.
Ale netrvalo to ani dve hodiny, ani anjeli ešte nedospievali tretí raz Te Deum, a Janko - anjelik, šepkal svätému Mikulášovi:
Daj teda Macka Ferkovi, môjmu kamarátovi! Už ho nepotrebuješ? - opýtal sa tíško svätec a usmial sa na Janka.
Ten záporne zavrtel hlavičkou. Teraz bol úplne pohrúžený očami i celou svojou dušou do vidiny slávy a velebnosti nášho Pána.

zdroj:http://ashley.web.sblog.cz/v_-_vianocne_pribehy/

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.